GrkatBa

Gréckokatolícka eparchia Bratislava

 
Sv. Ján Zlatoústy: Posledná večera - slávenie eucharistického tajomstva.VytlačiťE-mail
Napísal Administrator   
Nedeľa, 03 November 2013 13:01

Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo." Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca." (Mt 26, 26-28)

Aká veľká slepota zradcu! Hoci bol účastný eucharistického tajomstva, Judáš zostal sám sebou; a aj keď jedol z tohto strašného a najsvätejšieho stola, nezmenil svoj úmysel. Toto je to, čo chce Lukáš, keď tvrdí: Teda satan vošiel do neho (Lk 22, 3); vyjadruje sa tak nie preto, aby sa pohrdlo Kristovým telom,

ale aby sa vysmial bezostyšnosti zradcu. Takto jeho hriech bol veľmi ťažký z dvoch dôvodov. Po prvé, pretože pristúpil s Eucharistii so zlým úmyslom ducha; po druhé, pretože potom ako pristúpil, nestal sa lepším: k ničomu mu neboli prospešné strach, dobrodenie a česť. V skutočnosti Kristus mu nebránil konať ako on chcel, hoci poznal jeho plán, aby si pochopil, že nič nezabúda robiť z toho, čo smeruje k náprave spôsobu života každého z nás. Z tohto dôvodu, od počiatku, konal spôsobom, aby pripomínal Judášovi myšlienku na zradu a pokúšal sa ho odvrátiť od nej slovami, skutkami, strachom, hrozbami, úctou a náležitou starostlivosťou. Ale žiaden prostriedok nebol prospešný, aby zbavil Judáša tak ťažkej choroby (slepoty). Preto, nakoniec, keď ho Ježiš nechal ísť svojim smerom, opäť pripomína svojim učeníkom svoju smrť skrze eucharistické tajomstvo a počas večere hovorí o kríži; a tak, musí im o tom predpovedať, aby jeho utrpenie bolo pre nich viac znesiteľnejšie. Totiž, ak učeníci zostali rovnako znepokojení napriek tomu, že Ježiš im povedal a urobil veľa vecí, o čo viac by trpeli, keby o tom všetkom nič nepočuli?

 

 

Teda, keď jedli, Ježiš vzal chlieb a lámal ho.

Ale prečo Pán chcel sláviť toto tajomstvo počas Paschy? Vykonal to, aby si sa naučil, že On je zákonodarca Starej zmluvy a že všetko to, čo sa v ňom nachádza, bolo predobrazom Novej zmluvy. Preto, tam kde bol predobraz, Kristus ho nahradil pravdou. Skutočnosť, že večera sa konala večer, znamenalo plnosť časov, naznačovalo, že veci dosahujú svoje naplnenie.

Kristus vzdal vďaky, aby nás naučil ako máme sláviť toto tajomstvo; aby nám ukázal, že on dobrovoľne prijal utrpenie a aby nás naučil ako znášať so vzdávaním vďaky všetko utrpenie a mať v sebe lepšiu nádej. Totiž, ak predobraz bol schopný oslobodiť z tak ťažkého otroctva, o čo viac pravda oslobodí celý svet a premení sa na úžitok pre ľudský rod?

Hľa, prečo Kristus neustanovil tajomstvo Eucharistie pred touto skutočnosťou, ale iba potom, ako prestali fungovať predpisy zákona. Totiž, týmto spôsobom ruší najdôležitejší zo židovských sviatkov a prenáša ho na iný obetný stôl, ktorý je strašnejší, keď hovorí: toto je moje telo, ktoré je lámané pre vás.

Ale ako by sa neznepokojovali učeníci, keď počujú tieto slová? Vlastne sa mohli, pretože Kristus už im povedal veľa a dôležitých vecí o tomto tajomstve. Potom motív, pre ktorý sa rozhodne nepridávať ďalšie, je, že už počuli až príliš. Ale im hovorí dôvod svojho utrpenia, ktorý spočíva v odpustení hriechov. V predchádzajúcich časoch však to už prisľúbil a zákon novej zmluvy to potvrdzuje: ako v tej starej zmluve sa obetovali na obetu ovce a býčky, tak v tejto novej zmluve je obetovaná Pánova krv. Z tohto dôvodu Kristus dáva pochopiť, že je blízko smrti a preto hovorí o svojej zmluve a zmieňuje sa o starej: aj táto bola posvätená krvou. Potom, ešte raz vysvetľuje dôvod svojej smrti, keď vyhlasuje: moja krv sa vyleje za mnohých, na odpustenie hriechov (Mt 26, 28), a: toto robte na moju pamiatku (Lk 22, 19).

Vidíš ako sa Kristus odkláňa a vzdiaľuje od židovských zvykov? On v podstate hovorí: ako vy ste slávili starú Paschu na pamiatku zázrakov uskutočnených v Egypte, tak slávte tiež túto na moju pamiatku. Tamtá krv bola vyliata na spásu prvorodených, táto, naopak, bude vyliata na odpustenie hriechov celého sveta. Totiž hovorí: Toto je moja krv zmluvy, vyliata za mnohých, na odpustenie hriechov. Rozpráva tak, aby ukázal, že kríž a utrpenie sú tajomstvo a v takto ešte raz potešuje učeníkov. A ako Pán Mojžišovi povedal: Toto je meno a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie (Ex 3, 15); tak teraz tiež on hovorí: toto robte na moju pamiatku, dokiaľ neprídem. Ešte z tohto dôvodu hovorí: Vrúcne som túžil jesť túto Paschu s vami (Lk 22, 15); čiže: Túžil som odovzdať vám novú skutočnosť a dať vám Paschu, skrze ktorú vás chcem urobiť duchovnými.

Všimni si, ale prečo tiež on pije svoju krv? Urobil to, aby učeníci, keď to počujú, nepovedali: Čo? Musíme piť krv a jesť mäso? Toto iste by ich rozrušilo. Totiž, kým hovoril tieto veci, mnohí sa pohoršili na jeho slovách. Preto, aby sa neznepokojili, pil ako prvý, aby ich pohol pristúpiť a mať účasť na eucharistickom tajomstve s pokojnou dušou. Toto je teda dôvod, pre ktorý pil svoju vlastnú krv!

Ale mi povieš: Ale teda je potrebné robiť toto aj tamto, predpísané Starou zmluvou? Nie, pretože Kristus povedal: Robte toto, aby sa upustilo a odišlo od tamtoho. Totiž, ak toto odpúšťa hriechy, tak ako aj robí, tamto je úplne neužitočné. Teda, tak ako vtedy u Židov, tak tiež teraz Pán spojil slávenie tajomstva so spomienkou svojho dobrodenia, aby takto zavrel ústa heretikom.

Totiž, keď hovoria: Z čoho sa javí, že Kristus bol obetovaný? My teda, medzi inými tvrdeniami, zatvoríme ich ústa, keď hovoríme o eucharistickom tajomstve. Napokon, keby Kristus nebol mŕtvy, čoho by bolo znakom slávenie tohto tajomstva?

Vidíš s koľkou starostlivosťou sa Pán postaral, aby sme pamätali, že zomrel za nás? Totiž, keď Marcion, Valentián a Mani popierajú ekonómiu spásy, Kristus neustále pripomína svoje utrpenie skrze eucharistické tajomstvo, aby nikto nemohol byť oklamaný. Preto, skrze tento svätý stôl dáva aj spásu aj učenie. Utrpenie je totiž najdôležitejšia udalosť, z ktorej pochádzajú všetky dobrá!

Potom ako slávil Eucharistiu, Kristus následne hovorí učeníkom: Hovorím vám, že už odteraz nebudem viac piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový s vami v kráľovstve môjho Otca (Mt 26, 29). On už im hovoril o utrpení a kríži, teraz rozpráva nanovo o vzkriesení, pripomína im svoje kráľovstvo a hovorí týmto výrazom o svojom vzkriesení.

Ale prečo pije po vzkriesení? Robí to, aby najzarytejšie mysle nechápali jeho vzkriesenie ako čistú a jednoduchú fantáziu. Totiž mnohí verili, že to znamená dôkaz jeho vzkriesenia. Z tohto dôvodu apoštoli hovorili, aby vštiepili vieru vo vzkriesenie: Jedli sme a pili s ním (Sk 10, 39-41). Takže Kristus, aby ukázal, že učeníci ho uvidia slávne vzkrieseného, že nanovo bude medzi nimi a že budú svedkovia toho, čo videli a vykonaných skutkov, hovorí: ... až do dňa, keď ho budem piť nový s vami, čiže spolu s vami, čoho budete svedkami, pretože vy ma uvidíte po vzkriesení.

Ale čo znamená: nový? Znamená: novým spôsobom, zvláštnym; že nemá smrteľné telo, ale nesmrteľné a neporušiteľné, telo, ktoré nepotrebuje potravu. Po vzkriesení Kristus nepije a neje z nutnosti – jeho telo totiž nepotrebovalo taký pokrm –, ale aby urobil viac vierohodnejším dôkaz svojho vzkriesenia. Ale prečo po vzkriesení pije vodu a nie víno? Nuž, urobil to preto, aby úplne vyhubil inú zlú herézu. Totiž, ako niektorí v slávení eucharistického tajomstva používajú vodu, Kristus, aby ukázal, že pri ustanovení Eucharistie použil víno, tiež po vzkriesení, a nezávisle od eucharistického slávenia, kladie víno na obyčajný stôl a hovorí: ... z tohto plodu viniča. A je všeobecné známe, že hrozno viniča nedáva vodu, ale víno.

Potom, ako zaspievali chválospev, vyšli smerom na Olivovú horu (Mt 26, 30). Nech to počujú všetci tí, ktorí jedia ako prasce, ojedia sa a opijú, zatiaľ čo by mali vzdať vďaky a skončiť jedenie s hymnom chvály. Rovnakým spôsobom, počúvajte tieto veci tiež vy všetci, ktorí odchádzate bez toho, aby ste počkali, keď sa skončí posledná modlitba eucharistického slávenia, ktorá v podstate predstavuje jeden znak. Skôr ako Kristus dal Eucharistiu svojim učeníkom, predniesol svoje vďakyvzdávanie, aby sme aj my ďakovali Bohu. Potom, keď ju rozdal, opäť nanovo vďakyvzdával a vyriekol chválospev Otcovi, aby sme aj my robili rovnako. Ale prečo vychádza von, aby išiel na horu? Robí to preto, aby, keď sa verejne ukáže, sa pochopilo a nezdalo, ako keby sa chcel utajovať; a tak sa ponáhľa na miesto, ktoré pozná aj Judáš.

Ježiš im povedal: Vy všetci sa pohoršíte na mne. Potom pridáva proroctvo: Je totiž napísané: Udriem pastiera a stádo oviec sa rozptýli (Mt 26, 31; Zach 15, 7). Kristus tak povedal, jednak aby presvedčil učeníkov o potrebe venovať veľkú pozornosť Písmam, a tiež aby to pre nich znamenalo, že mal byť ukrižovaný podľa Božej vôle. Potom, každým možným spôsobom preukazoval, že sa neodcudzuje ani zákonu Starej zmluvy, ani Bohu, ktorý sa v nej ohlasoval; ukazoval, že čo sa stalo, bolo podľa božieho plánu spásy a že proroci už skôr predpovedali všetko to, čo sa teraz potvrdilo. Skrátka, robil všetky tie veci, aby učeníci mohli dôverovať v budúce lepšie udalosti.

Tak Kristus nás učí, že akým spôsobom môžeme poznať učeníkov pred a po ukrižovaní. Totiž, keď Ježiš bol ukrižovaný, nemali silu ani byť tam prítomní, ale po ukrižovaní sa stali odvážni a tvrdší ako diamant. Teda, práve strach a útek učeníkov tvoria dôkaz jeho smrti. Preto, po tom ako hovoril o týchto veľkých a mnohých skutočnostiach, ak sa niektorí odvážia ešte tvrdiť, že nebol ukrižovaný, títo, hovorím, do akej inej bezbožnosti a rúhania by sa vrhli, keby sa nestalo nič z toho všetkého? Hľa, prečo Ježiš dosvedčuje svoju smrť nielen svojim utrpením, ale tiež aj skrze ľudskú slabosť ukázanú svojimi učeníkmi zoči-voči smrti a počas samotného eucharistického slávenia. A takto úplne zahanbuje všetky choré herézy Marciona. A ešte pre tento dôvod dovolil prvému z apoštolov, aby ho zaprel. Totiž, keby nebol zatknutý a ukrižovaný, z čoho by mohli mať Peter a apoštoli tak veľký strach?

Jednako Pán ich nenecháva v úzkosti, a čo hovorí? Hovorí: Ale po mojom vzkriesení, predídem vás do Galiley (Mt 26, 32). Totiž on sa im hneď nezjavuje z neba ani neodchádza na ďaleké miesto, ale sa ukazuje medzi rovnakými ľuďmi, pred ktorými bol ukrižovaný a na rovnakých miestach, nakoniec, aby dal učeníkom istotu, že on je ten istý, ktorý bol ukrižovaný a bol vzkriesený; a tak ešte viac potešoval tých, ktorí boli smutní. Preto, hovorí: do Galiley, aby, oslobodení zo strachu pred Židmi, verili jeho slovám; a vskutku bolo to práve z tohto dôvodu, že sa im zjavil v Galiley.

Tento pád, čiže zrada, spôsobil v Petrovi hlbokú zmenu. Totiž, kým všetko pripisoval sebe, keď povedal: Aj keď sa všetci pohoršia na tebe, ja sa nikdy nepohorším... Aj keby som mal zomrieť s tebou, nezapriem ťa (Mt 26, 33.35), tak mal povedať: Keď budem mať tvoju pomoc; avšak po zapretí Ježiša, keď sa už obrátil hovorí takto: Ľudia Izraela, prečo sa divíte tomu a hľadíte na nás, ako keby sme skrze našu moc a zbožnosť, urobili, že ten človek kráča (Sk 3, 12)? Z tohto sa učíme tejto veľkej pravde: nestačí vôľa človeka, ak tu nie je zásah nebeskej milosti; a naopak, nestačí pomoc z neba ak chýba úsilie vôle.

Judáš a Peter ukazujú práve pravdovravnosť obidvoch tvrdení. Pretože Judáš dostal veľkú pomoc, nevedel ju využiť, pretože nechcel a nesnažil sa; avšak Peter, pretože nedostal žiadnu pomoc, zradil úmyselným a dobrovoľným spôsobom. Teda čnosť sa tvorí spojením božej pomoci a ľudskej vôle. Preto vás prosím, nespime, keď zverujeme všetko na Boha; a, ak sa do niečoho pustíme, nemyslíme si, že môžeme robiť každú vec tak, že si zakladáme iba na svojich silách. Je pravda, Boh nechce, aby sme boli neaktívny – ba, toto je motív, prečo nerobí všetko sám –, ale ani nechce, aby sme sa javili domýšľavými v našom konaní. Hľa, prečo nám nedal všetko, ale, vzal z obidvoch vecí to, čo bolo škodlivé, nechal nám iba to, čo je užitočné. Takže dovolil, že prvý z apoštolov padol, aby ho urobil pokornejším a aby bol preniknutý väčším duchom lásky. Vskutku mu povedal: Bude viac milovať, ten, komu sa viac odpustilo (porov. Lk 7, 47).

Dôverujme teda Bohu v každom okamihu a nestavajme sa proti, ak to, čo hovorí, sa zdá proti nášmu rozumu a očiam. Je to práve jeho slovo, ktoré prevláda nad našim rozumom a našimi očami. Správajme sa tak aj na eucharistickom slávení: nepozerajme iba na tie veci, ktoré vnímame zmyslami, ale uchovajme si v našej mysli tiež Kristove slová. Jeho slovo totiž neklame: naopak, naše zmysly ľahko podľahnú klamstvu. Jeho slovo nikdy nepadlo do prázdna; avšak naše zmysly nás viackrát sklamali. Teraz, pretože povedal: Toto je moje telo, poslúchajme ho, verme mu a pozerajme na neho očami ducha. Kristus nám nedal nič zmyslové; dokonca, zmyslové veci sú dokonale duchovné. Je to tak; v krste, totiž, ako hmotné, vnímané zmyslami, je nám daný dar vody, ale to, čo sa deje je niečo duchovné: narodenie a obnovenie.

>Keby si bol beztelesný, Pán by ti jednoducho dal nehmotné dary; ale pretože duša je spojená s telom, skrze túto telesnú skutočnosť ti udeľuje duchovné dary. Mnohí hovoria: chcel by som vidieť Pánovu tvár, jeho vzhľad, jeho odev, jeho obuv! Nuž vidíš ho, dotýkaš sa ho, ješ ho. Kým túžiš vidieť jeho odev, on samotný sa ti dáva, a nie iba na pohľad, ale aj na dotyk, aby si ho jedol a prijal do duše. Preto, nech nikto neprichádza na Eucharistiu s mrzutosťou a s vlažnosťou, ale všetci s horlivosťou, s nadšením, pobádaní veľkou vrúcnosťou. A ak Židia jedli narýchlo baránka, postojačky, s obuvou na nohách a palicami v rukách (porov. Ex 12, 11), my musíme byť ešte viac bdelí.

Preto je treba vždy bdieť, pretože tým, ktorí nehodne prijímajú, hrozí veľký trest. Pomysli na tvoje veľké rozhorčenie proti zradcovi a tým, ktorí ukrižovali Ježiša, ale dávaj si pozor, aby si aj ty nemal viny na Kristovom tele a krvi! Ak Židia zabili toto sväté telo, avšak ty, po mnohých dobrách, ho prijímaš s dušou zašpinenou hriechom. Pánovi nestačilo, že sa stal človekom, že bol bitý a zabitý, že sa tiež zjednotil s nami a nie iba skrze vieru, ale sa postaral, aby nám skutočne dal svoje telo.

Koľko duchovnej čistoty mal by mať ten, ktorý sa teší z tejto eucharistickej obety! O koľko viac žiariace ako lúče slnka mali by byť ruka, ktorá krája toto telo, ústa, ktoré sú plné duchovného ohňa a jazyk, ktorý sa máča v tak úctyhodnej krvi! Mysli na veľkú česť, ktorá sa ti preukazuje a na stôl, na ktorom máš účasť! To, na čo sa anjeli dívajú, z čoho majú bázeň a na čo sa neodvážia hľadieť kvôli žiari, ktorá vychádza, práve tým sa my živíme, tým sa spájame; jedným slovom, z Krista sme sa stali jedným telom.

Kto môže vyrozprávať Pánove skutky, ospievať všetku jeho chválu (Ž 105, 2)? Ktorý pastier kŕmi svoje stádo vlastným telom? Ale prečo hovorím pastier? Často, kým samotné matky po pôrode zverujú deti iným ženám, ktoré ich živia, Pán však toto nedovolil, ale nás živí vlastnou krvou a pridŕža nás úplne zjednotených s ním. Potom uvažuj o tomto: on sa narodil z tej istej hmoty. Ty povieš: ale v skutočnosti sa to netýka všetkých. Nie; týka sa všetkých. Totiž, ak Pán prišiel, aby vzal našu prirodzenosť, istotne prišiel pre všetkých; naviac, nie pre všetkých, ale ku každému z nás. A teda prečo, povieš, nie všetci mali z neho rovnaký úžitok? Bezpochyby toto sa nedá pripísať ako chyba Tomu, ktorý z lásky urobil pre všetkých to, čo urobil, ale tým, ktorí ho nechceli prijať (porov. Jn 1, 11-12). Cez toto eucharistické tajomstvo sa zjednocuje s každým veriacim, a tých, ktorých zrodil kŕmi sebou a nezveruje ich nikomu. Je to tak, lebo Pán ti dokazuje, že vzal tvoje rovnaké telo. Nejavme sa teda necitlivými, ak sme boli uznaní za hodných tak veľkej lásky a česti! Nevidíte s akou veľkou túžbou novorodenci približujú svoje ústa na prsia matky? Teda, aj my pristúpme s takou túžbou k tomuto svätému stolu a k prameňu tohto duchovného nápoja; naviac, s väčšou túžbou ako tamtí novorodenci, privolávajme na seba milosť Svätého Ducha. Iba jedna nech je naša bolesť, keď sme zbavení takého duchovného pokrmu!

Eucharistické tajomstvo nie je činom ľudskej moci. Ten, ktorý ho slávil, v tej slávnej večeri, ho koná tiež dnes. My pôsobíme iba ako jeho služobníci, pretože On sám je ten, ktorý premieňa obetu a robí ju svätou. Nech tu teda nikto nie je ako Judáš, nikto chamtivý. Ak niekto nie je učeník, nech odíde. Táto hostina prijíma iba učeníkov. Kristus totiž hovorí: Budem sláviť Paschu u teba s mojimi učeníkmi (Mt 26, 18).

Potom táto hostina vôbec nie je menšieho významu ako tamtá, v zmysle, že kým Kristus pripravuje tamtú a tak človek túto. Nie; ale je to Pán, ktorý pripravuje obidve. Táto hostina je tamto večeradlo, v ktorom boli učeníci a z ktorého ušli, aby išli na Olivovú horu: vyjdime aj my a natiahnime ruky k chudobným, pretože teraz Olivová hora je toto miesto. Totiž, olivy zasadené v Pánovom dome sú mnohí chudobní, ktorý vylievajú olej kvapku po kvapke, ktorý nám bude užitočný v druhom živote, ten olej, ktorý držali pre seba päť múdre panny a sa spasili, ale ktorý nezobrali hlúpe, a zomreli (porov. Mt 25, 1-12). Keď vstúpime, vezmime ho, aby sme sa priblížili k ženíchovi so žiariacimi lampami; vezmime ho aj keď ideme preč. Na Eucharistiu nech nepríde žiadna osoba, ktorá je neľútostná, bez milosrdenstva a celá nečistá.

Ja tieto veci hovorím vám, ktorí prijímate Eucharistiu a vám, ktorí ju podávate (diakoni). Je totiž nevyhnutné, aby som vám rozprával, aby ste rozdávali tieto dary s veľkou opatrnosťou. Veľký bude trest, ktorý dostanete, ak, hoci viete, že niekto je zlý, napriek tomu mu dovolíte mať účasť na tejto hostine. Jeho krv bude žiadaná z vašich rúk. Ak niekto je generál vojska alebo prefekt mesta alebo dokonca má na hlave korunku, ak je nehodný, rozhodne mu zabráňte pristúpiť k Eucharistii, pretože vaša moc je väčšia ako ich.

Ale, sa namieta, ako sa rozlíši dobrý človek od zlého? Nuž, nepoukazujem na neznáme osoby, ale na tie, ktoré sa poznajú. Poviem niečo hroznejšie: nie je tak vážne, že v chráme sú posadnutí, ako tí, o ktorých hovorí sv. Pavol, že šliapu po Kristovi, považujú za niečo obyčajné krv zmluvy a pohŕdajú Duchom milosti (porov. Heb 10, 29): ktorí prichádzajú k Eucharistii v stave hriechu, sú horší ako démon. Totiž, kým posadnutí, nakoľko sú mučení démonom, nie sú potrestaní; avšak, tí, ktorí prijímajú nehodne Eucharistiu, sú odsúdení na večný trest. Preto neodmietame iba posadnutých, ale tiež všetkých tých, ktorých vidíme, že sa nehodne účastnia eucharistického tajomstva. Nech neprijíma Eucharistiu nikto, kto nie je učeníkom. Nech nikto neprijíma Eucharistiu ako Judáš, ak nechce podstúpiť rovnaké odsúdenie. Teraz aj toto veľké množstvo ľudí je telo Kristovo. Preto, ty, ktorý si služobník Eucharistie, dávaj si pozor, aby si nepopudzoval Pánov hnev, ak neočistí toto telo.

(Homília na Matúšovo evanjelium, Homília 82, 1-2; 4-6; PG 58, 737-740. 742-746)